Pieseň pre kanárika

Dnes po práci som si šiel trochu zabehať. Bolo to neskoro popoludní, v čase okolo toho zvláštneho okamihu, keď si človek uvedomí, že denné svetlo práve nahradilo prítmie. Je to ako keby niekto stlačil vypínač, akoby noc náhlym pohybom zložila deň na lopatky.

V lesíku na kraji mesta bolo už značné šero, ale stačilo na to, aby som bol svedkom podivného a čarovného výjavu:

Na drevenej lavičke na čistinke v lese sedel mladík a ticho si brnkal na gitare. Vedľa neho, na drevenom stole, stála vtáčia klietka. No a v tej klietke sedel na bydielku kanárik, ktorý pozeral na chalana... a bol úplne ticho!

Dal som si záležať na tom, aby som scénu nenarušil spomalením, obzeraním sa, nebodaj zastavením či komunikáciou. Takéto chvíle neslobodno rušiť. Len nedopovedané ostane čarovné.

Ale obrazy v šere podnecujú fantáziu, a tak doteraz premýšľam čo sa na tej čistinke vlastne dialo. Možno sa chlapec lúčil s milovaným zvieratkom predtým, ako otvoril dvierka na klietke. Alebo možno išlo o kanárika, ktorý zanevrel na vtáčí spev a učil sa pesničky od svojho pána. Možno si chalan cvičil zamilovanú pieseň, ktorú nemohol počuť nikto iný okrem malého opereného speváčika.

A možno to nakoniec celé bol iba výplod mojej fantázie. Veď kto to kedy videl, aby niekto v nočnom lese hral na gitare kanárikovi?