Do Jurgova

Na Kežmarskej chate okrem ľudských obyvateľov, psa Borisa a sučky Starky (volala sa Starka, s krátkym  „a“), ktorá mimochodom vedela aj lyžovať, robila spoločnosť aj jalovička Malina (možno Jahoda, alebo Citróna, to už nevieme, ale určite mala jedno z tých ovocných mien). Vyžadovala minimum starostlivosti, keďže o pašu mala postarané a aj hlavu skloniť bolo kde, tak sa väčšinou zariadila po svojom.

Niekto poradil Alojzovi, že by bol z Maliny väčší úžitok, keby mala teliatko a dávala aj mliečko. Musel uznať, že je to výborný nápad, a spôsobom sebe vlastným sa podujal celú vec vyriešiť.
Vyvstal ale problém ako sa k tomu dopracovať. V horách široko-ďaleko nebolo žiaľ ani chýru o prípadnom nápadníkovi pre Malinu. Na vohľady bolo treba putovať do nejakej dediny.
Voľba padla na Jurgov, malú dedinku na poľskej strane Tatier. Alojzovi sa  táto myšlienka zapáčila, napriek tomu, že bolo treba s Malinou absolvovať prechod Kopským sedlom a potom putovať až za Javorinu. Nehovoriac o pre Malinu značnom výškovom rozdieli.
Okrem tejto úlohy dostal Alojz príkaz nakúpiť pre kuchyňu nejaké zásoby.

—

Vývoj nasledujúcich dní sa už nedozvieme, ale jedno je isté, že sa Alojz po niekoľkých dňoch vrátil bez Maliny a žiaľ iba s malým zlomkom toho, čo mal obstarať. Samozrejme, že sa to stalo len vďaka tomu, že sa kdesi v Ždiari (alebo inde) stretol ďalšími kamarátmi, ktorí mu poradili...
Malinu nechal na nejakom gazdovstve v dedine, aby sa po vohľadoch nemusela štverať nazad na chatu. A po tej tortúre si bolo treba aj trošku oddýchnuť a zapiť oldomáš. Nebola núdza o ďalších kamarátov a tak sa posedenie pretiahlo do druhého dňa.

Doma bola istý čas tichá domácnosť. O Maline už nepadlo ani slovo, ale po mlieko sa chodilo občas aj do Jurgova.